Hlasy v hlave

20. ledna 2018 v 17:09 | Štoby |  Téma týždňa
Raz som tak rozmýšľal, že vlastne všetci sme stroskotanci. Nikto nie je hviezda, na ktorú sa hrá. Všetci máme svojich démonov, ktorý z nás robia nuly. Skoro všetko je pretvárka. Snažíme sa byť statoční a nedávať najavo svoje city. Vo vnútri sme však zlomení. Viac či menej, bojujeme. So sebou, so svetom, s tým čím by sme chceli byť... rodinou, očakávaniami...


Som, ale iný. Spriatelil som sa so svojimi strachmi, pretože mi pomáhajú. Urobili zo mňa toho, kým som. Už v nich nevidím hrozbu ako kedysi. Veľmi som sa ich bál. Začal som ich však počúvať. Počul som ich šepkať upokojujúce slová, keď mi bolo na nič, ale varovali ma aj vtedy, keď som bol príliš šťastný. Zachránilo ma to. Dokázal som sa pripraviť na situácie, ktoré by ma mohli zabiť. Žijem viac vo svojej hlave ako ako mimo nej. Je to omnoho zaujímavejšie. Tam môžem byť, kým chcem. Smiem tam lietať vysoko v oblakoch a nemusím sa báť, že tvrdo dopadnem na tvrdú, chladnú zem. Tam som ja pánom okamihu.

"Musíš sa začať viac usmievať," začul som raz pri svojom uchu. Obzrel som sa za hlasom. Zbadal som kučeravú hlavu a následne smaragdovozelené oči. Na nevinnej tvári mal nasadený široký úsmev. Nepoznal som ho. Kto to je? Preletelo mi mysľou. Ani som si neuvedomil, že som sa stratil v jeho očiach. A hlavne prečo sa stále tak nákazlivo usmieva?
"Prečo by som sa mal viac usmievať?" prekvapene som nadvihol obočie. Vážne som nebol spoločenský typ človeka. Aj označenie extrémny introvert by bolo slabé.
"Pretože úsmev sa ti hodí," žmurkol a odišiel. Sníval sa mi alebo tu skutočne bol? Niekto, teda skôr niečo vo mne verilo, že je skutočný. Presvedčil som sa o tom hneď na druhý deň, keď ma opäť vyhľadal.
"Kde si nechal úsmev dnes?" zaujímal sa už teraz známy hlas.
"Neusmiavam sa často," uškrnul som sa. Úsmev mi opätoval. Dávaj si pozor. Nie! Nie a nie! Teraz mi to nerobte, prosil som svojich démonov. On mi neublíži! zahriakol som ich. Prvýkrát som ich nepočúvol. Ignoroval som ich.
Prešlo pár dní, neskôr týždňov, ale nakoniec sa mi podarilo začať žiť mimo mojej hlavy. Začal som žiť z lásky a hlavne začal som žiť s ním. Bol reálny. A stále je. A pevne verím, že ostane. Možno je toto ten náš príbeh lásky. Možno je gýčový. Pre niekoho zlý.
"Poď, ideme," chytá ma za ruku. V hlave mám stále hlasy, ktoré hovoria, že toto nie je správne, ale už sú takmer tiché.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama