Neznámo

24. ledna 2018 v 13:53 | Štoby |  Téma týždňa
Čo príde zajtra? O týždeň? Alebo len o hodinu? To nikto nevie. Môžeme byť sebelepší plánovači, budúcnosť si nenaplánujeme, hoci sa nás o tom mnohí motivační tréneri snažia presvedčiť.



Môj najväčší strach je z neznámeho. Ako som už včera písala, podarilo sa mi dostať sa do Maďarska na Erazmus+. Od septembra teda budem študovať v Budapešti. Avšak akonáhle som vyšla z pohovoru, prepadol ma strach. Preboha! Čo som to urobila? Veď ani neviem do čoho idem! V Budapešti poznám iba Námestie Hrdinov a Andrássyho ulicu, ani tú som neprešla celú. V hlave sa mi strhol hurikán splašených myšlienok o tom, ako (ne)prežijem v Maďarsku (a pritom rozprávam plynule po maďarsky, takže sa nestratím). Bojím sa toho, čo nepoznám, pretože si neviem predstaviť ako to bude prebiehať. Mám strach ako budem nadväzovať kontakty, vynárajú sa myšlienky či na to vôbec mám a samé pochybnosti, ktoré v konečnom dôsledku nemajú opodstatnenie ani reálny základ, prečo by som si to mala myslieť.

Bála som sa začať chudnúť, pretože som nikdy nepoznala ten pocit byť chudá. Nevedela som si predstaviť seba vo fitku, ako behám na páse, robím drepy, a podobne. Vedela som síce ako na to, čo to obnáša, avšak vo svojom tukom obalenom tele som sa cítila doma. Dnes si hovorím, že pred 9 mesiacmi som spravila dobre! Som na seba patrične hrdá, že som vystúpila zo svojej bezpečnej zóny a začala cvičiť. Teraz sa cítim omnoho lepšie. Človek by si povedal, že po takomto skoku do nezmána budem omnoho otvorenejšia, avšak bohužial. Je to hrozné priznať, ale je to tak.

Bojím sa budúcnosti. Čo príde? Prežijeme? Ako budeme žiť? Takto mi je predsa dobre. Hoci je 21. storočie, nevadí mi až tak. Dobre mladí sú mladí, robia blbosti, fotia kraviny a potom plačú, že ich fotky sú po celom internete alebo majú chvíle kedy skúšajú alkohol či cigarety. Dobre, priznávam, že niekedy ich mám chuť vyfackať, pretože "my sme takí neboli", ale ešte stále to nie je také zlé. No keď sa bude technika ďalej vyvíjať mám strach z totálneho odcudzenia. Zvesené hlavy osvietené iba svetlom zo zapnutého displeja. Prázdne schránky. Mŕtvolné ticho na uliach prerušované iba zvukom z messegera. Toto sa veľmi bojím. Že ľudia prestanú byť ľuďmi. Áno, sú vojny, závisť, hrdosť, posmešky, politika, povrhcnosť a podobné veci, ktoré nás niekedy nútia zamyslieť sa nad tým či máme ešte vieru v ľudstvo, avšak byť emočná mŕtvola mi príde omnoho horšie.

Bála som sa založiť blog, aj keď je anonymný a nikto nemá ani poňatia, kto ho píše. Nebála som sa reakcií, skôr z takého zlyhania. Že ho nikto nebude čítať, že moje články nebudú dosť dobré a ... veď to asi poznáte.

V podstate každé nové rozhodnutie je jedno veľké neznámo, ktoré musíme prekonať. Preto som začala cvičiť, prihlásila sa na Erazmus, založila blog a každý deň sa snažím skúsiť niečo nové. Skúšam nové cviky, ochutnávam nové jedlo, píšem nový a nový článok. Snažím sa zlepšovať a iba výstupom z komfortnej zóny sa človek niekam posunie. Na mojom blogu možno nájsť aj moju prvú recenziu, kde mi tiež nebolo všetko jedno, keď som ju vydávala. Spravila som to dobre? Pochopia to ľudia? Neurazila som nikoho? Plná hlava pochybností. Spätne si čítam tento článok a zisťujem, že vyznievam ako totálny bojko, ktorý sa bojí života. Ale nevadí, som to ja a každý deň sa snažím strach prekonávať. Preto klikám na tlačítko "hned zveřejnit" a odchádzam písať moju milenú bakalársku prácu.

Štoby

 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sacharin Sacharin | E-mail | Web | 25. ledna 2018 v 10:03 | Reagovat

Dobře napsané. :) Zařazuji do výběru na TT. :-)

2 Domi Domi | 25. ledna 2018 v 15:28 | Reagovat

[1]: Ďakujem, vážim si to! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama